I thank that I can be with you

24. listopadu 2008 v 16:14 | Lucia |  One-shot
Taká malá jednorázovka:D Už mám druhú časť aj stanovačky len mi to tu blbne ale čoskoro bude aj tá:D Tak toto už mám napísané dlhšie, len koniec som ešte nemala ale už je to celé, tak dúfam, že sa bude páčiť a nezabudnite na komenty:)




Kráčal som po ulici. Práve sa zotmelo a naokolo už nebolo moc ľudí. Fúkal jemný vánok, ktorý si pohrával s mojimi vlasmi. Šiel som a začal som premýšlať nad svojím životom. Premýšlal som o všetkom, čo som zažil, všetkom čo sa mi stalo. O všetkom dobrom aj zlom. O tom, že som sám, že nemám nikoho.
Ale ja už nechcem byť sám. Potrebujem mať niekoho pri sebe, potrebujem pocítiť, že tu je ešte niekto, kto ma má rád a že nebudem už viac sám. Chcel by som, aby tu bol pre mňa niekto, ku komu by som sa mohol túliť, prebúdzať sa do krásneho rána, pretože by som vedel, že niekto leží vedľa mňa. Niekto kto ma miluje a koho milujem aj ja. Niekto komu by som mohol hovoriť tie dve nádherné slová "milujem ťa".
No nikto taký tu už pre mňa nie je, tak prečo by som tu mal byť ja?
Mal som niekoho takého, koho som miloval, ale ten je už určite na lepšom mieste. Na mieste, kam o chvíľu pôjdem aj ja. Už tu viac nechcem ostať, nemám nato žiadny dôvod. Ukončím už svoj život.
Ako som šiel po ulici, uvidel som vysokú opustenú budovu.

Áno, to je to miesto, kde ukončím svoj život.
Vošiel som dnu, nikto tam nebol. Šiel som po schodoch hore. Bol som zmierený s tým, čo chcem urobiť. Veď som už nemal dôvod tu zostať. Slzy mi stekali po tvári, ale sú už posledné. Vyšiel som úplne hore, na strechu, z ktorej som bol rozhodnutý skočiť.
Vtom som ju uvidel, malú postavu nejakej osoby sediacej na kraji strechy. Bol to nejaký chlapec, vypadal byť taký malý.

Prišiel som k nemu, zastavil som a zostal naňho pozerať. Otočil sa na mňa. V tej chvíli sa mi zastavil svet. Bola tma, naňho dopadalo len mesačné svetlo, v ktorom bol skutočne krásny. Úplne dokonalý. Mal krásne veľké oči, ktorými na mňa pozeral. Tvár mal celú mokrú od sĺz.
Obzrel som si ho viac. Bol naozaj strašne maličký, mal dlhšie tmavé vlasy a oblečený celý v tmavom.
Došlo mi, prečo tam asi sedí. Nechápal som, prečo niekto tak nádherný by chcel ukončiť svoj život.
,,Smiem si sadnúť?"spýtal som sa ho.
,,Prečo si chceš ku mne sadnúť?" nebol veľmi milý ale mňa to nijak neodradilo a sadol som si k nemu. Len na mňa hodil trocha hnusný pohľad a ďalej pozeral dole ako doteraz. Nemohol som z neho spustiť oči a tak som naňho stále pozeral. Bol nádherný.
Po chvíli si to asi všimol a nechápavo na mňa pozrel.
"Ja som Gerard" povedal som mu ale nečakal som, že mi odpovie.
Len na mňa pozeral, ale po chvíli povedal dosť smutne "Frank". Takže Frank, nádherné meno.
"Máš v pláne odtiaľto skočiť?"spýtal som sa ho na to...
"Prečo by som tu asi tak sedel. Nemám žiadny dôvod tu zostať."
"Aj ja som sem prišiel kvôli tomu, ale keď som ťa tu uvidel, radšej by som bol s tebou niekde inde."usmial som sa."Nechcel by si si to rozmyslieť? Veď takého nádherného chlapca ako si ty by bola škoda" dopovedal som mu to a dúfal, že si to naozaj nakoniec rozmyslí.
"Ty si myslíš, že som pekný?" vypadal, že ho to dosť prekvapilo.
"Áno si nádherný a páčiš sa mi"bol skutočne nádherný a ja som mal pocit, že keby odtiaľto nakoniec neskočí, musíme byť spolu. Chcel by som s ním byť stále a stále sa pozerať do tých jeho nádherných očí.
"Nechcel by si so mnou radšej skočiť niekam na kávu alebo na pohárik?"spýtal som sa ho a dúfal, že ma neodmietne.
"Ty mi chceš fakt skaziť môj plán."povedal a nádherne sa pritom smial.
"No ale kávu nepijem, tak môžeme ísť na ten pohárik"milo sa usmial a ja som sa cítil ako v siedmom nebi.

Vstal som a potom aj on. No keď vstával sa mu šmykla noha a zostal vysieť zo strechy. Bol som v strašnom šoku. Konečne som sa tešil, že s niekym budem a jemu sa šmykne a určite to zas nakoniec skončí zle. Pomyslel som si, ale snažil som sa mu pomôcť, aby sa mu nakoniec fakt niečo zlé nestalo.

Po nejakom čase využívania všetkých mojich síl sa mi podarilo ho odtiaľ vytiahnuť.
Konečne stál vedľa mňa a ja som sa mohol presvedčiť, že je fakt skutočne maličký.
"Ďakujem ti, dnes si mi už druhý krát zachránil život"povedal a hodil na mňa krásny veľký úsmev. Cítil som sa s ním naozaj úžasne a musím povedať, že keby odtiaľ skočil alebo nakoniec aj spadol, bola by ho vážne škoda.

"Ale nemáš zač" tiež som sa naňho usmial.
Vybrali sme sa teda niekam preč od tej budovy. Našli sme nejaký malý podnik, kde sme si sadli a dali si pár pohárikov. Celý čas sme sa rozprávali. O našom živote, práci, zistil som, čo ho baví a on zas zistil veľa vecí o mne.

Po nejakom čase, keď sme toho už mali v sebe trocha viac sa ma spýtal.
"Čo by si urobil, keby som odtiaľ nakoniec skočil, alebo spadol?"celkom ma to prekvapilo, no ja som to vedel presne. Urobil by som nakoniec to, kvôli čomu som tam prišiel.
"No škočil by som tiež, za tebou"odpovedal som mu s úsmevom a jemne ho pobozkal. Trocha sa začervenal, pousmial sa a pili sme ďalej.

V tento deň som sa zamiloval. Kto by povedal, že v deň, keď budem chcieť ukončiť svoj život sa nakoniec zamilujem a nájdem svoj dôvod ďalej žiť.
Milujem ho ešte stále a som rád, že to tak vtedy bolo. Keby som sa nerozhodol to vtedy urobiť, asi by som tu už dávno nebol...a asi ani on.

Odvtedy sme sa spolu stretávali každý deň. Boli sme neustále spolu.

Už uplynulo pol roka, my sme stále spolu a veľmi sa milujeme. Máme spoločný byt, každé ráno sa vedľa neho prebúdzam do ďalšieho krásneho dňa, pretože viem, že ho prežijem s ním.
Som vďačný za deň, keď sme sa stretli a nakoniec si navzájom zachránili život.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Janhe Janhe | Web | 24. listopadu 2008 v 19:55 | Reagovat

krááásne, dojemné, nádherné naozaj :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama