Maybe once...2

11. prosince 2008 v 18:14 | Lucia |  Maybe once
Konečne po dlhom čase ďalšia časť. Snažila som sa to nejak spísať, tak dúfam, že sa bude páčiť:) A komentujte!



"Čo je s Frankiem?"zúfalo som sa spýtal sestričky.
Súcitne sa na mňa pozrela a začala hovoriť.

"Pán Iero je po operácii. Už sa prebudil, ale na nič si nepamätá. Ak chcete, môžete ho navštíviť"
Hneď som vstal z postele, síce ma všetko ešte bolelo, ale musel som ísť za ním, musel som ho vidieť. Sestrička ma teda zaviedla do jeho izby. Nechala ma tam a odišla.
Chvíľu som stál vo dverách a hľadel som naňho. Vypadal tak inak...bol celý obviazaný, hlava, ruky. Cez ten obväz som mu videl len oči, nos a ústa. Bol to strašný pohľad, strašne ma bolelo pozerať sa naňho.
"Ahoj Frankie" pozdravil som ho a šiel som k nemu. On na mňa len nechápavo pozeral.
"Ehm...ty si kto?"spýtal sa ma zastretým hlasom.
Sestrička mi povedala, že si nič nepamätá, ale nečakal som, že ma to bude tak bolieť. Môj najlepší kamarát a človek, ktorého milujem na mňa pozerá a pritom netuší kto som. Sadol som si k nemu na posteľ. Neprestával sa na mňa pozerať.
"Ja som Gerard, tvoj najlepší kamarát, pamätáš?"začal som a tou otázkou som dúfal, že si možno spomenie, ale podľa jeho výrazu mi došlo, že sa tým nič nezmenilo.
"Prepáč, ale nespomínam si" povedal a tváril sa celkom smutne. Videl som, že ho to trápi. Musí to byť naozaj ťažké, keď si zrazu nič nepamätá. Keď zrazu nievie nič o svojom živote, o svojich priateľoch, rodine, zážitkoch. Keby môžem, pomohol by som mu, ale pamäť sa len tak vrátiť nedá. To chce čas, možno si potom spomenie.
"To nevadí, ale hádam si raz spomenieš" povedal som mu a súcitne som sa usmial. Úsmev mi opätoval a znova sme ticho na seba pozerali.

Frank:

Keď som sa prebudil, ležal som v posteli a všetko ma bolelo. Otvoril som oči a snažil som sa rozhliadnúť okolo, no moc som sa nemohol hýbať. Nevedel som, kde to som, ale podľa pachu a po mojom ťažkom rozhliadnutí sa po izbe som zistil, že som v nemocnici.
Hlava ma strašne bolela a na nič som si nepamätal. Zostal som ležať a rozmýšlať nad tým, čo sa mi mohlo stať. Nespomínam si, zistil som znova po chvíli. O chvíľu mi do izby vošiel doktor, ktorý mi povedal, že ma zrazilo auto, že ma operovali a skoro som zomrel. Len som naňho šokovane pozeral a snažil som sa rozdýchať všetky tie informácie. Zrazilo ma auto? Skoro som zomrel? Ale žijem a zato vďačím tomu doktorovi. Poďakoval som mu.
Potom sa ma pýtal, či si na niečo z toho pamätám, ale zistil, že si nepamätám vôbec na nič. To som sa vydesil. Ako to, že si nič nepamätám? Ale povedal mi, že si možno čoskoro spomeniem.

O chvíľu doktor odišiel a povedal mi, aby som si oddýchol. Stále som rozmýšlal nad tým, že si nič nepamätám a snažil som sa rozpametať, ale márne.
Cítil som sa tak...bezradne. Neviem vôbec nič. Neviem nič o svojom živote, ani o sebe. Ako môžem takto ďalej žiť? Čo ak sa mi už pamäť nevráti a ja budem musieť navždy žiť bez mojich spomienok? Bál som sa toho, ale nemohol som s tým nič robiť.
Neviem ani či mám kde bývať, či mám ženu alebo aspoň priateľku, možno deti? Nevedel som proste nič a to ma strašne desilo. Nebol pri mne ani nikto známy, možno nikoho nemám. Posmutnel som.
V tom ma z mojich myšlienok vyrušila postava stojaca vo dverách. Bol to chalan, mal dlhé čierne vlasy a bledú pleť, viac som si toho nestihol všimnúť, lebo som sa nemohol moc hýbať.
Nevedel som kto to je, ale zaujímalo ma to. Možno to je niekto, kto ma pozná, možno môj brat alebo ja neviem.
"Ahoj Frankie"začul som od dverí. Áno, ja som Frankie, ale kto je on? Začal sa ku mne približovať.
Keď už bol pri mne, spýtal som sa ho, kto to je. O chvíľu si ku mne sadol a povedal mi kto je. Vraj môj najlepší kamarát, nejaký Gerard. Nepamätal som si ho, bolo to dosť smutné. Fakt mi to bolo ľúto, vypadal veľmi milo a videl som, že ho trápi to, že neviem kto je. Ospravedlnil som sa mu.
"To nevadí, ale hádam si raz spomenieš" milo sa na mňa usmial a tak som mu to opätoval. Ale tieto slová ma zas dostali do mojich myšlienok. Hádam? Možno si spomeniem, ale čo ak nie. Začal som znova panikáriť vo svojej hlave. Stále som ale naňho hľadel cez ten obväz, čo som mal cez tvár.
"Mohol by si mi o mne niečo povedať?" spýtal som sa ho s prosebným pohľadom. Pozrel na mňa a kývol na súhlas.


Gee:

Chcel, aby som mu o ňom niečo povedal. Kývol som, že áno, ale ponoril som sa do svojich myšlienok, ktoré boli o Jamii. Nemôžem, nechcem mu o nej povedať. Určite by ho to ranilo a to ja nechcem, hlavne nie teraz.
"Tak čo by ťa zaujímalo?"spýtal som sa ho a videl som, ako začal uvažovať nad tým, čo by chcel vedieť. Myslím, že ho zaujímalo všetko, ale nevedel kde začať.
"Mám niekoho? Priateľku alebo ženu?" spýtal sa zo záujmom cez ten otvor na ústa a videl som ako čaká na moju odpoveď.
Nepoviem mu o Jam. Aj tak už spolu nie sú, takže to neznamená, že by som mu klamal. Poviem mu, že nikoho nemá. Tak to bude zatiaľ najlepšie. Možno mu to všetko neskôr poviem, možno.
"Nie, nemáš" pozrel som naňho súcitne.
"Takže žijem sám, však?"povedal a videl som, ako zosmutnel. Čo mu poviem? O tej Jam nič nepoviem, ale tak musím mu niečo povedať.
"No, vlastne bývaš u mňa" povedal som mu, vždy som potom túžil, tak teraz to tak už hádam bude.

Pred nedávnom som si veď kúpil byť, ale ešte som to tam nemal zariadené tak som býval zatiaľ u našich. Ale kým bude v nemocnici to tam zariadim a donesiem aj jeho veci. Budeme potom aspoň spolu bývať a ja budem stále s ním.
"Aha" odpovedal jednoducho a z jeho tónu som nevedel zistiť, či ho to teší alebo nie. Potom začla asi rozmýšlať nad ďalšou otázkou, tak som ho sledoval a čakal na čo sa ma ešte spýta. Už otváral ústa, keď niekto vošiel do jeho izby. Obaja sme upreli zrak na dvere, kde stál doktor. Povedal, aby si Frank odpočinul a odišiel. Frankie na mňa smutne pozrel.
"Tak ja prídem zas zajtra" povedal som mu a usmial som sa. Pomaly som vstal, ešte s menšími bolesťami rebra.
"Čo sa ti stalo?" spýtal sa ma ešte kým som stál nad ním.
"Ále, mal som menšiu nehodu v jednom bare" odpovedal som mu a dal som sa do kroku smerom k dverám.
Pri dverách som sa otočil a pozdravil som ho. On mňa tiež a už som vyliezol z jeho izby. Šiel som smerom do mojej izby. Prišiel som tam po dlhšej dobe, s malými bolesťami a ľahol som si do postele.
Ráno som sa zobudil a šiel som znova za Frankiem. Znova sa ma pýtal na všetko o sebe a ja som mu s radosťou odpovedal.


***


Prešiel týždeň.
S Frankiem som trávil každý jeden deň, keď som mu hovoril všetko, čo ho zaujímalo.
Mňa pustili už po piatich dňoch, len s rukou v sadre. Dosť rýchlo sa mi tie rany zahojili.
Ja som si šiel rýchlo zariadiť byt. Prišiel som domov. Musel som tam chvíľu zostať s našimi, ale potom som zobral Mikeyho a svoje veci a šli sme do môjho nového bytu, kde mi to pomohol to všetko urobiť. Ja som mal ešte ruku v sadre, takže ja som toho moc robiť nemohol.
Potom som šiel znova za Frankiem, kde som bol až do večera.
Spomenul som si, že som mu chcel vziať veci od Jamie a tak som jej zavolal, či je doma a že prídem.


Klopal som pred jej dverami a čakal kým otvorí. Po chvíli konečne otvorila a ja som jej povedal, prečo som prišiel. Bola skutočne hnusná, mala tam niekoho iného. Takto skoro si našla náhradu? Napadlo ma, ale bolo mi to úplne jedno, aspoň budem mať Frankieho len pre seba. Vzal som jeho veci a doviezol som ich s Mikeym ku mne, on potom odišiel a ja som unavený šiel hneď spať.


Dnes som znova prišiel za Frankiem a čakal som na jeho otázky, ktoré ho zaujímali. Povedal som mu už skoro všetko. Rád som bol s ním a sledoval jeho záujem o všetko o ňom.
Dnes ma ale zaskočil jednou otázkou.
"Gee ty nikoho nemáš? Vieš, keď si tu stále so mnou" zostal som naňho pozerať. Ako rád by som mu povedal, že ho milujem, ale nemôžem. Dopadlo by to určite tak, ako minule.
"Nemám nikoho" odpovedal som mu trocha smutne. Chcel by som jeho, ale nemôžem ho mať.
"To mi je ľúto"povedal, keď videl môj smutný výraz.
"Ale veď to nevadí"usmial som sa naňho.

Už bolo neskoro, tak som šiel domov a tešil som sa na ďalší deň, ktorý strávim s ním.

Na ďalší deň som šiel znova za ním. Najskôr mi boli dať dole sadru a potom som prišiel do jeho izby. Dnes som mu doniesol aj kvety. Hneď vo dverách som ho pozdravil, ale nikto sa mi neozval späť. Tak som dvihol hlavu a pozrel na jeho postel. Bola prázdna. Nikto tam nebol. Kvety som hodil na jeho prázdnu postel a utekal som za doktorom.
"Kde je Frankie!"skríkol som naňho cez celú chodbu keď som ho uvidel vychádzať z nejakej izby.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 bublinka bublinka | Web | 11. prosince 2008 v 18:17 | Reagovat

plosím hlásni pro mě na www.bunika.blog.cz jsem tam jako Bublina ve 4.kole-finále-miss blogu děkuju moc a na oplátku ti např.udělám diplomek nebo avatárek.

tak se potom ozvi a hlasuj

děkujuuuuuuuuu

ps:neber to jako reklamu díííííky

2 Dee Dee | Web | 11. prosince 2008 v 20:28 | Reagovat

áno, kde je? ešteže mu nepovedal nejaké bludy, akože spolu chodia a podobne...to by bol ešte väčší prúserrr...

3 chcemicalbarbie chcemicalbarbie | Web | 15. prosince 2008 v 17:36 | Reagovat

Čo,kde je Frankie?? fuhaa už dlho som nemala príležitosť si posedeť a prečítať tvoje story a teraz konečne mám čas:):) jejda,toto je super uplne..hehe som zvedavá čo sa stane keď si Frank na všetko spomenie,teda ak si spomenie:)

4 bekyna123 bekyna123 | 23. dubna 2009 v 17:02 | Reagovat

omg de je fee???????????? pokracowanieeee arychloo plosiim

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama