Nebezpečné líbanky 8

13. prosince 2008 v 16:03 | Janhe |  Nebezpečné líbanky
Tak vážené dámy, dnes som Vám pripravila dlhšiu časť a myslím, že aj veľmi napínavú a taktiež romantickú. Užite si ju lebo už tých častí nebude veľa :) A chcem sa ospravedlniť, že vás ničím mojimi useknutiami ale viete chcem vás prinútiť aby ste to dalej čítali a trochu napätia neuškodí :D A Pirátka ako som videla tvoje komenty no neviem neviem, že ked dočítaš túto časť či nedostaneš stresový infarkt xD dúfam, že nie xD príjemné čítanie..a dávajte komenty lebo sa nedočkáte posledných častí :)


,,Vážený pán Way, nemám dobré správy." keď mi to doktor povedal bol veľmi nervózny a vyzeral dosť zamyslený, asi rozmýšlal ako mi tú správu má povedať.
,,No doktor hovorte, čo je s Frankiem?" naliehal som.
,,Pán Iero má mnohé pohmliaždeniny, rozbitú hlavu v ktorej rane ma infekciu vysokej intenzity a ..."
Ja som po ňom pozeral s vyvalenými očami a otvorenými ústami. Aké ,,a,, čo za ,,a,, to mu nestačí, že Frankie ma toľko úrazov a ešte ide dodať nejaké ,,a,,?
,,A?" spýtal som sa ho naliehavejšie, prísnejšie a už s trochu zvýšeným hlasom.
,,Viete, pán Iero má veľmi malú šancu k tomu aby začal znovu chodiť, už sme to aj jemu oznámili, je mi to moc ľúto." pozrel sa na mňa súcitným pohľadom, otočil sa a odišiel.
Ja som tam ešte stále stál ako prikovaný a nevedel som čo mám urobiť. Neudržal som sa na nohách a klesol som na kreslo nedaľeko mňa. Je mu to lúto? Jemu je to lúto ku.va. Tomu po.ebanému doktorovi je to len lúto, nie aby urobili všetko preto aby Frankie mohol chodiť ale jemu je to len sku.vene lúto. Postavil som sa a je.ol som päsťou do steny. Začala mi tiecť krv, ale bolo mi to jedno išiel som za Frankiem do izby. Pred dverami som sa ešte zastavil. Je mi jedno či sa budem musieť o moju lásku starať, nikdy ho neopustím a budem robiť všetko preto aby sa cítil dobre. Povedal som si pre seba a zhlboka som sa nadýchol. Zatlačil som klučku a vošiel do izby. Frankie tam ležal takmer celý obviazaný v obvezoch. Plakal.
,,Frankie?" ozval som sa potichučku ako keby som sa bál, že sa mu niečo stane.
,,Gee, prosím ťa choď preč, prosím, odíď." hovoril potichu a plačlivo.
,,Prosím? Frankie, nie ja ťa tu nenechám samého láska." oznámil som mu vydesene, nechápal som prečo to hovorí.
,,Gee odíď, ja nechcem aby si sa dalej trápil a zaoberal takým kryplom ako som ja."
,,Ale Frankie....."
,,Žiadny Frankiee, Gee chod preč, VYPADNI." už kričal.
,,Nenechám ťa tu, budem tu stále a nikam sa odtialto nepohnem." sklonil som hlavu.
Do izby vošli doktori a pichli Frankiemu upokojujúcu injekciu. Po chvíli zaspal. Stále som sedel na sedačke v blízkosti jeho postele a sledoval som ho ako sladko spí. Chápal som ho prečo tie veci hovoril, ale aj tak tie slová boleli, doslova ma bodali do srdca. Aj ja som po chvíli zaspal. Ked som sa prebudil Frankie ešte spal, tak som si zašiel do automatu pre kávu. Ked som sa vracal, už som išiel otvoriť dvere ale počul som plač a vzlyky. Otvoril som dvere a pozrel sa na Frankieho. Plakal. Podišiel som k nemu, chytil som ho za zdravú ruku, neuhol, tak som si k nemu opatrne lahol aby som mu neublížil a objal som ho.
,,Gee, prepáč mi to, bol som v šoku, bál som sa a bol som zúfaly. Nechcel som ti ublížiť, vieš, že som ťa vždy miloval a tak to bude až dokonca môjho života."
,,To je dobré Frankie? Ja ťa chápem." pochopil som ho a pobozkal som ho. Takto sme spoločne zaspali v objatí a zobudili sme sa až ráno. Doktori ráno priniesli Frankiemu raňajky a odišli, kedže Frankieho takmer všetko ešte bolelo, navrhol som, že ho nakŕmim a tak som aj učinil. Keď dojedol dvere izby sa rozleteli a dno vtrhlo asi 15 osôb. Novinári, redaktori a kameramani. Začali sa k nám tlačiť a pokladať mi otázky typu ako som sa cítil keď Frankie bol zasypaný a ja som mu nedokázal pomôcť a ako sa cítim teraz. Pchali mi pred ústa diktafóny, mikrofóny, natáčali ma a oslepovali ma blesky fotoaparátov. Nedokázal som nič povedať, nechcel som a pomaly vo mne začala narastať zlosť. Keď videli, že sa nemám k slovu, presunuli sa k Frankiemu a začali naňho sypať otázky.
,,Nie, nie nechajte ma prosím, Géé, pomoc." plačlivo prosil, krčil sa v bolestiach a kryl sa pred tým dotieravými novinárskymi hmyzmi. Plakal a chcel aby som mu pomohol a to mi stačilo k tomu aby môj hnev ktorí som v sebe držal konečne vypustil na povrch. Môjho Frankieho nebude nikto obťažovať a už vôbec nie keď je v takomto stave. Nasrato som vyskočil a každého som odsúval čo najdalej od Frankieho a nadával som im. Oni si nedali povedať a ešte to ako som si bránil Frankieho a ako som ich odsúval začali natáčať a zapisovať a najhoršie si ešte viac dovolili sa ma znovu pýtať otázky, že prečo som taký nervózny atď. Keď už som si myslel, že ich tam asi povraždím do izby vbehla nemocničná ochranka a o necelú minútu bol na izbe klud. Frankie plakal, objal som ho a lahol som si vedla neho. V objatí sme ležali asi hodinu, pokiaľ sa Frankie ukľudnil.
,,Gee?" pozrel sa na mňa s ešte opuchnutými a červenými očami od plaču.
,,Áno láska?." ako mi chýbalo moje meno vyslovované ním, jeho perami.
,,Čo sa tam vlastne stalo?" chcel vedieť. Uvedomil som si, že jemu ešte nikto nič nevysvetlil, že Frankie absolútne netušil prečo je všade taký zhon, prečo som taký vystrašený a prečo on už nebude nikdy chodiť.
Pomaly som mu všetko vyrozprával. Všetko od toho okamihu čo sme sa v Severnej veži rozdelili. Opísal som mu každé moje konanie, kadžý môj pocit od začiatku pekla až po teraz. On stále na mňa iba bez žmurknutia hľadel, v očiach mal hrôzu a strach.
,,Prepáč." ospravedlnil som sa mu.
,,Za čo Gee?" teraz po mne hladel on nechápavo. Tvár som si zakryl do dlaní. Frankie ma pohladil zdravou rukou a ja som sa mu pozrel do očí a pobozkal som ho, potreboval som ho cítiť.
,,Prepáč, prepáč mi za to, že som ťa opustil, že som ťa tam nechal samého. Dohodli sme sa, že všetko budeme zdielať spolu, všetko zlé i všetko dobré. A ja som to porušil. Som zbabelec, kôli tomu, že som sa bál pozrieť sa z výšky si musel trpieť všetko sám, nemohol som ťa chrániť a pomáhať ti. Prepáč láska, prosím odpusti mi to. Ale prisahám, že ja si to v živote neodpustím." tak strašne som sa na seba hneval, ako ma môže Frankie milovať, takého zbabelca ako som ja. Vôbec si ho nezaslúžim.
,,Gee nemám ti čo odpúšťať, naopak som rád, že si so mnou nebol, že si bol vonku kde bolo trochu väčšie bezpečie. Neodpustil by som si keby si kôli mne a kôli tomu, že ja som si chcel pofotiť výhlad na NewYork zomrel alebo by sa ti niečo stalo." bože on je tak dokonalí a tá dokonalosť ma miluje, nechápem to.
,,Milujem ťa." povedal som mu to čo mu chcem hovoriť až do smrti.
,,Aj ja ťa milujem Gee." povedal a pobozkal ma. Teraz je tá pravá chvíla. Pomyslel som si a v nohaviciach som nahmatal malú krabičku ktorú som cez to všetko tak moc strážil. Frankie sa na mňa skúmavo pozeral. Vytiahol som krabičku a otvoril ju. V nej sa niečo zablištalo. Vedel som, že mužom sa zásnubné prstene nedávajú. Ale ja som chcel aby každý videl, že tento dokonalý človek už niekomu patrí, že patrí mne. Chcem aby naša láska bola spečatená aj takýmto spôsobom. A chcel som aby Frankie vedel, že vždy a za každých okolností budem stáť pri ňom, že sa budem oňho starať ako najviac a najlepšie budem vedieť. Klakol som si pri jeho postel.
,,Frankie, vezmeš si ma?" vysypal som zo seba. Frankie na mňa hladel s otvorenými ústami a vyvalenými očami.
,,Gee, ja- ja, áno samozrejme, že si ťa vezmem a ani nevieš ako rád, láska moja." prsteň som mu navliekol na prst. Prsteň nebol s očkom, také patria ženám ale ja som Frankiemu kúpil strieborný podobný obrúčke čo bude mať po našej svatbe. Znova sme sa objali ale len tak jemne. Bozkávali sme sa a usmievali sme sa na seba. Konečne úsmevy, úsmevy ktoré na sebe tak milujeme. Ale v tom sa niečo udialo. Frankie sa strhol, oči mal otvorené a ani nežmurkol. V nich sa mu odrážala ukrutná bolesť a strach.
,,Frankie, čo je, čo sa deje? DOKTOR POMOC!" Frankie stále kričal od bolesti a aj cez svoje zranenia sa prudko hýbal. Ja som sa ho snažil upokojiť, spanikáril som nevedel som čo sa deje, veď už bol predsa v poriadku tak čo sa to ku*va zas deje. Bože to nás nenecháš ani chvílu byť spolu a štastných?
Doktori vbehli do izby a začali s Frankiem niečo robiť. Jedna sesrička ma zobrala a vyviedla na chodbu.
Keď sa išla vrátiť späť ešte som ju zastavil, potreboval som vedieť čo sa stalo a kedže v izbe kde bol Frankie bolo veľa doktorov a sestričiek, dovolil som si túto sestričku zastaviť.
,,Čo sa stalo Frankiemu, čo je s ním?" prosil som ju zas s plačom na krajíčku. Toľko som už preplakal, že nechápem kde sa vo mne všetky tie slzy berú.
,,Pán Iero má krvácanie do mozgu, musia ho odviesť na operačnú sálu. Dúfajme, že nebude neskoro." otočila sa a keď išla otvoriť dvere, tie sa rozleteli a Frankieho už viezli na operačku. Bezradne som stál a čakal, veď ani nič iné mi nezostávalo.

*** Po 5 hodinách ***

Zo sály vyšiel jeden z doktorov, viditeľne vyčerpaný a unavený. Pristúpil ku mne.
,,Vážený pán Way, pán Iero...."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Piratka Piratka | Web | 13. prosince 2008 v 19:33 | Reagovat

CO???CO??!!

ty si v tom normálně libuješ, nás takhle napínat.

ehm...že by Just sleep? To snad neee. ty jo, ale, z tebe a by člověk dostal infarkt :D

2 Lucia Lucia | Web | 14. prosince 2008 v 13:51 | Reagovat

tss socka...co co??::D

3 Dee Dee | Web | 14. prosince 2008 v 16:04 | Reagovat

Bože nie! Čo ešte mu môže byť? Chúdatka malé....ach XD

4 chcemicalbarbie chcemicalbarbie | Web | 15. prosince 2008 v 18:01 | Reagovat

pán Iero... čo??

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama