Stanovačka...5

19. prosince 2008 v 23:07 | Lucia |  Stanovačka
Ďalší diel stanovačky. No neviem prečo to sem dávam, keď to aj tak asi nečítate. Dosť ma sklamalo pri minulom diele, že nebol žiadny koment, ale verím, že sa to zlepší:) Tak dúfam, že si to niekto prečíta a ja uvidím nejaké pekné komentíky:D Díky, prajem pekné čítanie:D


"Au" začul som od niekial a tak som sa otočil tým smerom. No samozrejme Gee, musí ho to fakt strašne bolieť, chudáčika. Podišiel som k nemu a zohol som sa. "Moc ťa to bolí?"starostlivo som sa spýtal. Len kývol hlavou, lútostivo som sa naňho pozrel a zase som vstal. Všetci sme už boli hore a tak by sme aj mohli vyraziť späť k našim stanom a autám. "Mali by sme ísť" povedal som im. Začali sa dvíhať zo zeme a brať svoje veci. Geemu som pomohol vstať a pomaly sme sa vybrali smerom späť. Všetci boli hladní, lebo sa jaksi nestihli najesť, tak sme si museli dať po nejakom čase pauzu, aby sa najedli. Zjedli všetko, čo sme mali so sebou a my sme sa pobrali ďalej. Chodili sme už asi dve hodiny a stále sme nenašli to naše miesto. Začínalo mi to byť nejaké divné. Veď predtým sme predsa tak dlho nechodili.

Zastavil som na mieste. Chalani zastali tiež a zostali na mňa spýtavo hľadieť. Obzrel som sa, aby som zistil nejaký ten stav, kde sme a tak podobne, no nič som nezistil. "Nezablúdili sme náhodou?" spýtal som sa ich po mojom rozhliadnutí sa naokolo. Začali sa tiež rozhliadať a podľa ich výrazov mi došlo, že zistili asi toľko, čo ja. "Ale veď sme nemohli zablúdiť. Šli sme tým istým smerom, akým sme prišli" Povedal Dave, ktorý sa ešte stále pozeral dookola. "Ja viem, no už by sme tam mali dávno byť" odpovedal som mu. Fakt som nevedel, kde sme a chcel som sa z toho lesa dostať čo najrýchlejšie. Hlavne kvôli Geemu, ktorý bol radšej celú dobu ticho a snažil sa pretrpiet tú bolesť ruky. Bob si zatiaľ sadol na zem k Geemu a nemo nás sledovali. Znova boli všetci hladní, hlavne Bob, ale už sme predsa nič nemali. Mali by sme sa čo najrýchlejšie dostať preč. "Pôjdeme stále dole a možno sa tam nakoniec dostaneme" odpovedal mi ešte Dave a už som videl ako ďalej šlape dole. Gee s Bobom vstali a pomaly šli za ním. Boli sme už všetci unavení, ale potrebovali sme sa dostať k veciam a Frankovi s Jackom. Šlapali sme ďalšiu hodinu, keď sme zrazu vyšli na ceste. Bola to cesta, ktorou sme prišli, určite je to ona. "Touto cestou sme prišli!"povedal dosť unavene ale pritom šťastne Bob. Ja som to vedel, je to ona, tá cesta. "Musíme ísť po nej hore, ako sme sem prišli" povedal som im a už som po nej pomaly šlapal aj s Geem vedľa seba. Ostatní šli hneď za nami. Bol som taký rád, že sme konečne našli cestu späť. Konečne uvidíme zas aj Franka s Jackom, dúfam, že sú ešte stále tam a čakajú na nás. Ako sme zistili, tá cesta bola fakt dlhá. Ani neviem koľko sme šli, ale určite to bolo dosť dlho a boli sme strašne unavení. Dnes sme sa teda našlapali, už sme aj zablúdili, no teraz už konečne nájdeme tu správnu cestu. Už sme vlastne skoro tam. Konečne sme vyšli na to miesto, kde sme zastavili aj vtedy. Uvidel som naše autá stáť na kraji a tak sme všetci celí natešení šli k našim veciam. Znova som videl tú nádhernú zelenú lúku ako vtedy, keď sme sem prišli. Znova som sa mohol rozhliadnúť a uvidieť tú krásu naokolo. No už som si povedal, že sem sa tak ľahko nevrátim. Síce to tu bolo fakt nádherné, ale budem si musieť dať pauzu od prírody. Došli sme k našim stanom a prvé, čo sme všetci chytili, bola voda. Nemali sme celú tu dobu čo piť a ani čo jesť, pretože sa to všetko hneď zjedlo. Pili sme a potom sme začali aj jesť. Boli sme neskutočne hladní. Všetci štyria sme tam sedeli a jedli, Gerard ešte stále stonal od bolesti, ale teraz to už bolo akosi každému jedno, po chvíli asi aj jemu. Museli sme sa najesť. Počas jedenia som sa na chvíľu zastavil. Boli sme tam síce my štyria, ale začínal mi tam niekto chýbať. "Frank, Jack!" vyšlo zo mňa hneď ako ma to napadlo. Všetci prestali jesť a dvihli na mňa nechápavo hlavy, akoby som im ničil ich chuť do jedla. Boli fakt takí hladní, že naozaj vyzerali tak, akoby im boli tí dvaja úplne ukradnutí. "Kde sú?!" dopovedal som svoju vetu stále zvýšeným hlasom. Oni na mňa stále bez slov hľadeli a potom sa začali obzerať naokolo, akoby tam mali niekde tí dvaja byť. Ja už som dávno vedel, že tam nebudú. Keby tu boli, tak by asi sedeli pri nás. Ale kde sú?? To bola jediná otázka, ktorá mi vŕtala hlavou. Prestali už jesť a konečne si uvedomili, že to bude asi vážne. Vstali sme a začali sme prezerať stany aj autá. Nikde neboli. Tak kde môžu byť? Nechápal som to. Veď nás tu mali čakať, dúfam, že sa im nič nestalo. "Asi nás šli hladať"povedal po našom prehladaní všetkého naokolo Dave. Čo ak nás šli hľadať a tiež zablúdili, alebo sa im dokonca niečo stalo? Ale Gee musí ísť do tej nemocnice, no nemôžme to tu len tak nechať. Asi ich budeme musieť ísť hladať. "Čo budeme robiť?" prišiel za nami Bob a po oboch pozrel. Nevedel som čo by sme mali urobiť. Šlo mi hlavne o Geeho, aby sa konečne dostal do nemocnice, no ale aj Frank a Jack niekde musia byť a možno nás dokonca hľadajú. Nemôžme sa na nich vykašlať. "Niekto by mal ísť s Gerardom do nemocnice a dvaja z nás tu ostanú"povedal Dave veľmi rozhodne. No ale kto pôjde do tej nemocnice? Ja som moc nechcel. Nevedel som, čo by som celý čas robil sám s Geem v aute, ale bol to predsa môj brat, síce starší, ale mal by som sa oňho postarať. "Ja s ním pôjdem"navrhol som zrazu. Všetci na mňa pozreli, dokonca aj Gee, ktorý sedel o dosť ďalej od nás a ja som nevedel čo tým mysleli. Nakoniec Dave aj s Bobom súhlasili. Od Geeho som nečakal nič, on bol v poslednej dobe stále ticho. Vzali sme nejaké veci a nasadli do nášho auta. Dave a Bob tam zostali. Mali tam ostať a ak sa Frank s Jackom nevrátia, mali ich ísť hladať. Ale tak ak niekam šli, nemohli byť ďaleko. Jack s tou jeho nohou by sa moc ďaleko nedostal a ak aj hej, tak na skaly by asi ani jeden z nich nevyšiel. Skaly boli totiž všade, takže iné cesty po tých dlhých cestách lesom neboli. Sedeli sme už obaja v aute a ja som začal štartovať. Dave s Bobom na nás ešte pozerali, ako odchádzame. "Keď Geeho vybavia, vrátime sa sem a pôjdeme ich hľadať, tak nás tu čakajte" povedal som im a už sme vyšli na cestu. Museli sme ísť do najbližšej nemocnice v okolí, aby sme sa čoskoro mohli vrátiť naspäť. Celou cestou sme boli ticho. Gee radšej po chvíli pustil rádio, za čo som mu bol veľmi vďačný, pretože to ticho bolo neznesitelné. Nemali sme si ani čo povedať. Tak sme len mlčali a ja som sa radšej tváril, že ma zaujíma len riadenie. Gee pozeral stále von oknom. "Prepáč Mikey" prerušil po nejakej dobe to ticho, teda rádio Gerard. Potom ho stíšil, aby sme sa asi mohli v kľude porozprávať. Rýchlo som naňho pozrel,ale hneď som sa zas sústredil na riadenie. "Čo ti mám prepáčiť?" nechápavo som sa ho spýtal. Nevedel som, či mu bolo lúto to, čo sa stalo v noci alebo to, čo sa stalo na tých skalách. Že sa tam opil a skoro zomrel a ja som sa oňho fakt bál, ale jemu to bolo asi vtedy jedno a až teraz mu to došlo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 RedGirl RedGirl | Web | 20. prosince 2008 v 10:52 | Reagovat

Zítra večer končí 3: kolo a všechny nuly mizí...

2 Janhe Janhe | Web | 20. prosince 2008 v 12:12 | Reagovat

jóój no čo za čo sa mu ide ospravedlniť? ja som ti hovorila ty ma raz tým usekávaním zabiješ :D dalšiu časť baby :)

3 xx..chcemicalbarbie..xx-SBčko xx..chcemicalbarbie..xx-SBčko | Web | 20. prosince 2008 v 17:40 | Reagovat

Ahooojky,hehe jaaa som ti nedala koment na tu predtym?? dpc..xD Jatoto čítam a vlastne je to prvý waycest ktorý čítam.Veď to vieš.. hehe.. nenechala by som si ujsť ani jednu časť keď som to už rozčítala:):) Teraz som zvedavá začo sa mu ospravedlnuje a čo mu poviii..xD A už som zvedavá ako sa dajú dokopi..xDxD Šupi-šup ďalšiu časť :D

4 frankiii 4eever frankiii 4eever | Web | 9. července 2009 v 10:29 | Reagovat

Juj máš tu to heský a tanhle Waycest je náhodou supr..fakt...skus se mi podívat na mýho Frerarda...pls...a kdyžtak ho okomentuj nějak ju?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama