I don´t want you hurt me

19. února 2009 v 16:44 | Lucia |  One-shot
Mám tu "kratšiu" jednorázovku:DUž ju mám napísanú dlhšie tak ju sem dám, lebo akosi nemám žiadne pokračovanie:D Tak vám prajem pekné čítanie a verím, že mi necháte nejaký koment:)

..."Ok, budem ťa čakať" odpovedal som a položil som telefón. Volal si mi a povedal aby som ťa čakal doma, že sa musíme o niečom porozrávať. Nevedel som, čo mi chceš povedať, ale mal som takú predtuchu, že to nebude nič dobré. Sedel som nehybne na sedačke a čakal kým prídeš domov.

Počul som cinkať kľúče. Odomkol si a vošiel si dnu. Za chvíľu si už stál vo dverách a hľadel na mňa. Pozdravil si ma a len si na mňa ďalej pozeral. Ja som na teba pozeral tiež, ale veľmi nechápavo a s obavami, že sa nestane nič dobré. Už to, že si ku mne neprišiel a nedal mi pusu, ako to robíš vždy, keď prídeš tomu naznačovalo. Hľadel som ti do očí a chcel som v nich vyčítať čo mi chceš povedať, ale dnes, prvý krát som tam nevidel vôbec nič. Dosť ma to vystrašilo, nebolo v nich nič, láska ani nenávisť, boli úplne prázdne.
"Čo si mi chcel povedať?" spýtal som sa, i keď som trocha tušil čo mi asi povieš, nič dobré.
"Ja o tom viem" povedal si a ani si sa nepohol. Neurobil si žiadny, ani len malý pohyb. Vyzeral si tak...inak.

"O čom vieš?" vyletelo zo mňa hneď. Teraz som fakt nechápal o čom to hovoríš. Len som nahodil ešte nechápavejší výraz, než som mal doteraz a čakal na odpoveď.
"Netvár sa tak nechápavo! Viem, že ma podvádzaš!" začal si so zvýšeným hlasom až to bol postupne krik a v tvojich očiach sa už zračil hnev a nenávisť.
"Ale Gee to- to nie je pravda" povedal som ti, ale vedel som, že mi to neuveríš. Keď už niečomu raz veríš, tak skoro sa to nezmení a mne to bolo jasné od chvíle keď si mi povedal tú odpornú vetu, ktorá ani nebola pravda.
"Ale áno, povedal mi to Bert. Ako si mohol?!" znova si kričal a videl som, ako sa ti lesknú oči od sĺz.
"Povedal ti to Bert?!" skríkol som nechápavo. A je to tu...
"Ale ja ťa nepodvádzam, milujem ťa!" dodal som ešte, ale bolo mi už úplne jasné, že mi to neuveríš. Bert je tvoj najlepší kamarát a dôveroval si mu, takže som naozaj nemal žiadnu šancu.
Bert ma nikdy nemal rád, viem to, dokonca mi to aj povedal, ale toto by som nečakal, že by urobil. Nepodvádzam Geeho, nikdy by som mu niečo také neurobil. Ja ho milujem a takúto vec by som mu naozaj nedokázal urobiť. Prečo mi to ten Bert robí? To ma až tak nenávidí? Asi áno, ale ja s tým už asi nič neurobím.
"No jasné a Bert si to určite vymyslel, však?!" kričal na mňa ďalej odporným tónom a mne sa už z očí valili slzy. Jemu tiež, ale nevie, ako strašne ma bolelo to, čo mi vravel.

Vedel som, čo asi bude teraz následovať. Nikdy by som si nepomyslel, že to raz skončí, a dokonca takto, jeho krikom, veľkou hádkou kvôli niečomu, čo sa v skutočnosti ani nestalo. Nenávidím Berta, ako môže byť taký odporný...

"Jemu veríš viac ako mne?" spýtal som sa ešte tichým hlasom pomedzi vzlyky.
Uprel som naňho zrak a čakal na jeho odpoveď. Zahľadel sa mi do očí. Videl som, že mi to povie, povie, že verí jemu a nie mne. Pozrel na mňa tým pohľadom, aj jeho to bolelo, ale nie tak veľmi ako mňa. Mne to zlomilo srdce.
O chvíľu uhol pohľadom, ale ja som naňho stále pozeral a čakal na tú odpoveď, ktorú som ešte stále nedostal. Sklopil hlavu a hľadel na zem.
"Je to môj najlepší priateľ, verím mu. On by ma nikdy neklamal" povedal po tichu a stále pozeral do zeme.
Slzy sa mi začali ešte viac tisnúť do očí po týchto slovách, ktoré už boli naozaj moc. Vedel som, že aj on plače a určite mu je to trocha ľúto, ale nie tak ako mne. Miloval som ho, vlastne ho stále milujem, no naozaj ma sklamalo to, že mi povedal, že mi vôbec neverí a verí Bertovi. Chápem to, že jeho pozná dlhšie a verí mu, ale mohol aspoň trocha veriť mne, keď mu hovorím, že som nič také neurobil. Tým, že to povedal, ukončil náš vzťah a vlastne akoby mi povedal, že ma nemiluje. Myslím, že ma ani nikdy nemiloval, keď urobil niečo takéto bez toho, aby ho zaujímalo to, čo mu poviem ja. Hlavné bolo to, že to povedal Bert.
Čakal som to, že to skončí, ale takúto strašnú bolesť som nečakal. Zložil som sa na zem a len som plakal.
Počul som už len buchnutie dverí. Odišiel. Odišiel a nechal ma tak.
Ja som ďalej plakal. Plakal som celú noc a keď som sa trocha pozbieral, po chvíli sa mi vynorila spomienka naňho a znova sa mi do očí hrnuli slzy.

Snažil som sa nejak sa pozbierať, ale miloval som ho tak veľmi, že mi to tak ľahko nešlo. Stále som bol len doma a plakal som. Nemal som nikoho, kto by mi pomohol. Bol som stále sám a nemohol som naňho len tak zabudnúť. Musel som naňho myslieť stále...

***
Prešli 2 týždne a ja som sa konečne rozhodol ísť sa aspoň prejsť. Bolo mi trocha lepšie a tak som sa rozhodol niekam ísť. Prechádzal som ulicou a ani som nevedel kam. Po chvíli som zastavil a rozhliadol sa. Uvidel som park a tak som sa rozhodol ísť si tam sadnúť nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Smeroval som k parku, keď v tom som ho uvidel. Kráčal po opačnej strane po chodníku, vedľa neho Bert. Vypadal tak šťastne, s Bertom. Do očí sa mi nahrnuli slzy, slzy, ktoré som už začal nenávidieť. Zrýchlil som krok a chcel som sa čo najrýchlejšie dostať niekam preč, ďaleko od nich, od mojich spomienok na túto osobu.
Naposledy som sa ešte na nich pozrel, ale v tej chvíli sa naše pohľady stretli. Znova som hľadel do tých jeho nádherných zelených očí. Odvrátil som zrak a snažil som sa ísť najrýchlejšie ako som vedel. Nechcel som byť v ich blízkosti.

Zrazu ma niekto chytil zo zadu za ruku. Nevedel som kto to je, kým som sa neotočil. Stál rovno predo mnou, v celej jeho kráse, Gerard. Hodil som naňho nenávistný pohľad a snažil som sa odísť. No on ma stále držal za ruku. Tak som tam stál, odvrátený od neho a čakal, kým ma pustí. Stále ma nepúšťal, tak som sa naňho ešte otočil a pozrel už nechápavo.
,,Ahoj" povedal mi s jemným úsmevom, akoby sa nič nedialo a nikdy ani nestalo, akoby sme boli kamaráti, čo sme teda vôbec neboli, už nie. Nemal som vôbec chuť sa s ním rozprávať.
,,Maj sa" odpovedal som mu nepriateľským tónom a snažil sa potlačiť slzy, ktoré sa mi nahrnuli do očí a rýchlo si vymaniť moju ruku z tej jeho. Keď sa mi to konečne podarilo, kráčal som ďalej svojou cestou. Neobzrel som sa, cítil som, ako na mňa ešte hľadí, ale už radšej za mnou nešiel. Bol som rád. Nechcel som s ním byť a aj tá chvíľa, ktorú som strávil v jeho blízkosti ma dosť bolela a vrátila mi zas všetky spomienky naňho, na ktoré som sa už snažil zabudnúť.
Kráčal som ďalej, smerom domov, preč od všetkého, od neho. Chcel som byť znova sám.
Došiel som domov a hneď som sa zvalil na postel. Stále som mal pred sebou tú jeho tvár, ale nechcel som...chcel som naňho predsa zabudnúť a keď sa mi to konečne trocha podarilo, musím ho stretnúť na ulici a ešte k tomu na mňa musí ešte aj prehovoriť, dotknúť sa ma.
Čo si o sebe myslí? Najskôr na mňa hovorí veci, ktoré ma od Berta a potom by sa so mnou chcel hádam aj priateliť? Tak toto nie. Nech si nemyslí, že na to len tak zabudnem, ako on. Mne to zlomilo srdce, bolelo ma to, ale ako som videl, s ním to neurobilo nič.
Slzy sa mi začali kotúľať po tvári. Myslel som znova len na neho. Na osobu, ktorú tak strašne milujem ale zároveň aj nenávidím, na osobu, ktorá mi tak veľmi ublížila.
Posadil som sa a utrel si slzy z tváre.
,,Nebudem sa už kvôli nemu trápiť, kašlem naňho!"povedal som si nahlas a prestal som plakať. Zabudnem naňho, spoznám niekoho lepšieho, kto ma nenechá len tak...raz určite.


Znova som vyšiel von. Pomaly sa už začalo stmievať, slnko už zachádzalo a všade bola len jemná žiara zapadajúceho slnka. Zastavil som sa v obchode, kde som si kúpil fľašu vodky. Vzal som si ju a sadol som si na lavičku. Sedel som tam a popíjal. Pomaly som ju pil a cítil jej hnusnú chuť, ale pil som ju ako vodu. Neuvedomil som si ako to pijem a zrazu už bola prázdna. Začalo sa mi všetko točiť. Opatrne som sa postavil a snažil sa prejsť. Hádzalo ma zo strany na stranu, ale stále som kráčal.
Bola už úplná tma, chodník predo mnou osvetlovala len jemná žiara lampy a ja som nevedel kam idem, len som proste šiel. Zrazu som sa potkol o svoje nohy a tvrdo som dopadol na zem. Chviľu som ešte vnímal, ale potom sa mi oči zavrely.


Prebudil som sa ráno, v mojej posteli s bolesťami hlavy. Sadol som si na postel a začal som rozmýšlať ako som sa sem dostal. Vstal som z postele a šiel som do kuchyne, aby som sa napil. No vo dverách som dostal šok. Uvidel som zo zadu postavu, ako stojí v mojej kuchyni. Už som vedel kto to je. Prešiel som k nemu a on sa na mňa otočil. Znova pohľad do tých jeho očí, ako som chcel naňho zabudnúť a on tu teraz stojí predo mnou, v mojej kuchyni a znová na mňa hľadí.
,,Čo tu chceš?"spýtal som sa ho nepriatelským tónom a pozeral som naňho nenávistným pohľadom.
,,Našiel som ťa na ulici ležať a tak som ťa sem doviedol"povedal mi a podával mi kávu. Nevzal som si ju.
,,Dobre, ďakujem"môj tón sa vôbec nemenil.,,Teraz už môžeš ísť, som v poriadku" dodal som. Prešiel som k dverám a otvoril ich, aby videl, že ho tu nechcem a aby odišiel. Položil šálku na stôl a šiel smerom preč. Celý čas som naňho hľadel a jediné na čo som myslel bolo to, ako ho veľmi nenávidím, že chcem naňho konečne zabudnúť. Ešte raz sa na mňa smutne pozrel a odišiel. Zabuchol som za ním dvere a zosunul som sa na zem. Znova. Znova je to tu, plačem zas len kvôli nemu. Znova som mal oči plné sĺz.
Sedel som na zemi opretý o stenu a plakal. Nič iné som nemohol. Prečo naňho nemôžem zabudnúť? Prečo nemôžem žiť ďalej, bez neho?


Ráno som sa zobudil, stále som bol na zemi. Neviem ani kedy som zaspal. Vstal som a šiel som do kúpelne, aby som sa umyl. Potom som si urobil raňajky a sadol si za stôl. Niekto ma ale vyrušil, klopal mi na dvere. Najskôr sa mi nechcelo ísť otvoriť, veď to určite nie je nič dôležité. No keď už klopal dlhšie, vstal som a šiel som otvoriť. Vletel som do dverí a uvidel som ho tam. Stál tam on, znova tu bol on.
Najskôr som mal prekvapený výraz, ale po chvíli sa zmenil na nenávistný. Chcel som mu dať najavo, že ho tu nechcem a nech sem viac nepríde.
,,Čo chceš?" spýtal som sa ho po chvíli, keď sme tam obaja len stáli a mlčky na seba pozerali.
,,Len som chcel vedieť...ako sa máš?" po krátkom odmlčaní vetu dokončil, teda otázku, ktorá ma fakt dosť prekvapila.
,,Hovoril som ti, že som v poriadku" povedal som mu, nie milým tónom a už som šiel zavreť dvere. Nechcel som ho mať pri sebe. Netušil, aké to bolo strašné byť po jeho boku, keď ma nemiluje.
No on mi to nedovolil. Zatlačil do dverí, aby som mu ich nazabuchol pred nosom. Zostal som nechápavo pozerať.
,,Smiem ísť ďalej?"spýtal sa, ale nečakal na moju odpoveď, hneď vošiel dnu. Stále s veľmi nechápavým pohľadom som zavrel dvere a kráčal za ním.
´čo odo mňa chce?´stále mi znelo v hlave.
Vošiel do obývačky a sadol si na gauč, ako doma. Ja som si sadol do kresla, ktoré je ďalej od neho a čakal som na vysvetlenie, chcel som vedieť, čo odo mňa chce...

Obzeral sa po izbe a potom začal hovoriť.
,,Prepáč mi to" jeho doteraz normálny výraz sa hneď zmenil na smutný. Pozeral na mňa tými svojími očami a čakal, že mu hneď odpustím, ale mne zatial nedochádzalo čo.
,,Čo?" spýtal som sa ho, aby som to pochopil. Aby som vedel za čo sa mi ospravedlňuje. Neviem, ale dnes mi to asi dochádza dosť pomaly, alebo...
,,Že som bol vtedy hnusný...a neveril som ti" povedal mi a pozeral mi do očí, ktoré boli plné lútosti.
,,Aha a to si nato prišiel až dnes?" spýtal som sa ho s nijak milým tómom hlasu. Čo si o sebe len myslí? Prešla už celkom dlhá doba, no 2 týždne ale mne to stačí, pre mňa to bolo ako večnosť.
Myslí si, že keď sa mi ospravedlní, zas bude všetko ako predtým? Nebude. Stále si budem pamätať to, že mi neveril a kvôli tomu ma opustil. Stále budem vedieť, že ma naozaj nemiloval. Určite nie tak ako ja jeho.
,,Bert mi povedal pravdu..." sklopil zrak a pokračoval ,,povedal mi, že ma miluje a nechcel aby som bol s tebou. Chcel ma mať len pre seba a tak si vymyslel to, že ma podvádzaš" dokončil vetu a stále hľadel do zeme.
Bert to robil kvôli tomu, že ho miluje? To by ma nenapadlo.
,,Ehm, aha" vyšlo zo mňa. Nevedel som, čo nato povedať. Jedna veta mi zničila môj vzťah s človekom, ktorého som tak veľmi miloval a teraz si myslí, že ďalšia veta to všetko napraví?
,,Určite ma to úplne neospravedlňuje, ale tak ja som mu veril...A teraz to ľutujem. Lebo už asi viac nemôžem byť s tebou. Chcel by som, aby sme boli aspoň priatelia" s nádejou v očiach na mňa pozrel a čakal na moju odpoveď.
Trápil som sa kvôli nemu celú dobu. Chcel som naňho zabudnúť a keď sa mi to skoro začalo dariť, znova sa u mňa objaví a chce byť môj priateľ.
,,Ja neviem..." povedal som mu a zamyslene hľadel na jednu stenu izby. Chcem byť s ním, ale pritom nechcem.
,,Ach, chápem. Asi mi to neodpustíš" povedal smutne a vstal.
,,Počkaj" chytil som ho za ruku, ani neviem prečo. Nechcel som mu hneď povedať, že nie ale zas ani že áno.
Otočil sa ku mne a čakal čo od neho chcem.
,,Daj mi čas na rozmyslenie" pozrel som naňho a jemu v očiach svitla malá nádej.
,,Okey" nahodil jemný úsmev a odišiel.
Sadol som si za stôl a začal som rozmýšlať nad všetkým, čo sa mi teraz udialo. On vie pravdu, Bert ho klamal a chce byť môj priateľ. Dokážem byť vôbec jeho priateľ, keď ho milujem a pritom nenávidim? Myslím, že to bude ťažké. Určite mu neodpustím to, čo mi urobil, ale chcem byť s ním. I keď len ako priateľ...

***
Prešiel už týždeň odkedy som Gerardovi povedal, že môžme byť priatelia. Mal som z toho divný pocit, ale priznal som si, že naňho nedokážem zabudnúť, tak mi priateľstvo postačí. No priznám sa, že už mu neverím tak, ako kedysi. Keď sme boli spolu.

Boli sme už spolu pár krát vonku. Zabávali sme sa, pili sme a tak...a ja som naňho chvíľkami často pozeral a tajne ho obdivoval. Mal by som s tým asi prestať. Viem, že to nemôže dopadnúť dobre, ale ja si neviem pomôcť. Som asi nepoučiteľný...

Vyšiel som z domu a vonku už na mňa čakal. Stál opretý o stenu, práve poťahoval z cigarety a vyzeral tak dokonalo. Zasnene som naňho hľadel a pritom kráčal rovno k nemu. Neuvedomoval som si to, až keď som sa potkol o niečo, čo som si nevšimol som začal normálne vnímať.
Pozrel som smerom k nemu a on sa strašne smial.
,,Ty sa mi smeješ?" skríkol som naňho s úsmevom a jemne som doňho šťuchol. Posledný krát si potiahol s cigarety, odhodil ju na zem a zašliapol. Potom sa ku mne otočil a začal ma štekliť. Vie, že toto neznášam, ale musí to robiť. Začal som sa pred ním zvíjať a nahlas sa smiať.
,,Prestáň" kričal som pomedzi môj smiech, ktorý ma začal dusiť. O chvíľu sme sa zvalili na zem.
Zrazu som ucítil ako ma prestal štekliť a pozrel smerom naňho. Tvár mal tesne pred mojou a hľadel mi rovno na pery. Ja som robil to isté. Bol som omámený jeho blízkosťou, jeho krásou, ktorú som mohol vidieť z takej blízky, až sme sa skoro pobozkali. Skoro. Vo chvíli, keď sa naše pery mali spojiť, všetko som si uvedomil a uhol. Obaja sme sklopili hlavy a pomaly sa zdvihli.
Stáli sme oproti sebe a ani jeden z nás nevedel čo robiť, alebo skôr čo povedať.
Obaja sme sa cítili...divne. Skoro sme sa pobozkali. Obaja sme chceli, ale ja som tomu zabránil. Vybavil som si tú bolesť, ktorú som ešte pred nedávnom cítil, keď ma opustil. Nechcem viac zažiť takú bolesť, nie s ním. Chcem byť len priateľ...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ChemicalVampire ChemicalVampire | Web | 19. února 2009 v 18:13 | Reagovat

ach jooo...prečo spolu nebyli???chmm...

krásný,líbí se mi tvůj styl psaní,tvoje povídky čtu dlouho a ráda:)

2 ChemicalBarbie-i ♥ you ChemicalBarbie-i ♥ you | Web | 22. února 2009 v 9:21 | Reagovat

ACh krásne, to muselo byť ťažké že ich stále k sebe niečo tahalo ale ostať len priatelia? to sa dá?

je to super.. :)

3 BubblyBrown BubblyBrown | Web | 24. února 2009 v 19:25 | Reagovat

jeej to supéér..hlavne to,akým zvláštnym štýlom to píšeš:) iank super blog:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama