My filled dream

18. března 2009 v 17:17 | Lucia |  One-shot
Mám tu zas jednorázofku:DKonečne znova počítač:Dhehe dúfam, že sa vám bude páčiť a že mi necháte aj nejaký komentík:DVenujem ju každému, kto si ju prečíta (aká som miláXD)hehe:D Tak prajem pekné čítanie:)


Konečne. Konečne po tej dlhej dobe, čo si odišiel som ťa znova videl, konečne som vedel, že budeme znova spolu. Že budeš blízko mňa...

Stál som na jednej strane ulice a ty si ku mne kráčal od zastávky. Na tvári si mal tvoj obvyklý nádherný úsmev, ktorý na tebe tak milujem.
Keď som ťa videl, zostal som stáť na mieste, aby som si mohol vychutnať pohľad na teba, na tvoj úsmev, tvoju nádhernú tvár a ladné pohyby, akými kráčaš...rovno ku mne. Celý čas sme sa na seba usmievali a ty si sa ku mne pomaly blížil. Tešil som sa na chvíľu, keď ku mne prídeš a ja ucítim tvoj dotyk. Možno si podáme ruky, ale ja som viac dúfal, že ma objímeš. Veď sa poznáme tak dlho, objatie by bolo lepšie...
Chcel som ťa cítiť tak blízko, ako som len mohol. A potom?
Mal som v pláne povedať ti konečne o svojich citoch. Tú reč som si cvičil celý deň, ale bolo mi aj tak jasné, že keď nato príde, poviem to úplne inak, ako vždy.

Delila nás od seba už len cesta. Jeden prechod, len pár krokov a mali sme byť spolu. Zrazu ale spoza rohu vyletela Jamia. Neviem, ako sa tam zjavila. Viem len, že som začul ako na teba kričí a tak sme boli obaja nútení prerušiť náš očný kontakt a otočiť sa za známym hlasom, mne tak nenávideným.
Skočila ti okolo krku a vtedy, keď som to videl, vyprchalo zo mňa všetko to šťastie, ktoré som si držal od chvíle, keď si mi oznámil, že prídeš. Bol som z toho taký šťastný. Dokonca som, ja hlupák, veril, že keď ti potom vyznám svoje city, opätuješ mi ich. Naivne som veril, že ku mne cítiš to isté, čo ja k tebe. Slepo som veril, že by sme mohli byť spolu, nie ako kamaráti, ale ako partneri.
Teraz som už z toho ale vystriezvel. Bol som taký naivný hlupák...ale už nie som, už nie. Viem, že tebe je súdené byť s Jamiou. Ona ťa predsa miluje a dokáže ťa urobiť šťastným lepšie ako ja...a dokonca ju miluješ aj ty, som o tom presvedčený. My sme len priatelia...a navždy nimi aj ostaneme.

Sledoval som, ako sa spolu objímajú a tešia jeden z druhého, že sa znova vidia. Už som tam nemohol viac stáť a pozorovať ich. Otočil som sa a pomaly odišiel. Do očí sa mi hrnuli slzy, ale snažil som sa nepustiť ich von. Nie na verejnosti.
Došiel som na moje obľúbené miesto. Miesto, kam sme chodili spolu ešte keď sme boli mladší. Bolo to naše tajné miesto. Učili sme sa tu spolu fajčiť, tu sme sa dokonca spolu prvý krát opili. Mali sme vtedy 14, bolo to práve po mojich narodeninách a chceli sme to spolu osláviť- ako dospelí. Tak si vzal z domu fľašu - niečoho hnusného- a spolu sme ju pili. Bolo to krásne, už vtedy som vedel, že si skvelý. Už vtedy som ťa miloval a nikdy som neprestal. Je to už taká dlhá doba a ja som to ešte nikomu nepovedal. Jediná osoba, ktorej som to chcel povedať si bol ty, ale aj túto jedinú možnosť som už vymazal.
Sedel som na kuse dreva, hľadel niekam do neznáma a slzy mi pritom stekali po tvári. Bolo mi to jedno, nechal som ich voľne stekať po lícach. Potreboval som ten smútok zo seba dostať von a tak som len plakal a nevnímal nič naokolo.

Zrazu som začul nejaký šuchot. Niekto sa predieral ku mne. Počul som, že už je blízko. Rýchlo som si do rukáva utrel slzy, čo mi stekali po tvári a otočil sa smerom k zvukom. Po chvíli si sa z kríku vynoril ty, áno ty. Nečakal som ťa tu. Rýchlo som odvrátil zrak, aby si na mne nespoznal, že som plakal. Jednak som pred tebou nechcel vyzerať ako slaboch, čo plače a keby si to zistil, pýtal by si sa. A to som nechcel. Nevedel by som ti odpovedať, keďže ten dôvod si bol ty.
Mlčky si sa posadil vedľa mňa. Chvíľu sme tam len tak sedeli, po tichu. Hľadel som stále pred seba, práve som si všimol, že zapadá slnko a tak som to zaujato sledoval. Bolo to nádherné a ty si sedel vedľa mňa. Ty, ktorého milujem, ale nikdy nebudem mať. No aj tak som bol šťastný z tvojej blízkosti.
Po chvíli sme sa obaja otočili na seba. Naše pohľady sa stretli a ty si sa jemne usmial. Hneď som odvrátil zrak. Nemohol som sledovať tú krásu s myšlienkou na to, že ju môžem už navždy len sledovať, nič viac. Nikdy. Bolelo ma to, ale nemohol som tomu nijak zabrániť. Len som sa snažil. Lenže ani to, že som sa na teba nepozeral mi nepomohlo. Tvoju nádhernú tvár som mal stále pred sebou.

"Prečo si odišiel?" prerušil si to dlhé ticho, v ktoré som dúfal, že nikdy neskončí. "Myslel som, že si ma čakal. Sľúbil si, že ma budeš čakať a potom si len tak odídeš, ani ma neprivítaš" vravel si mi to a ja som myslel, že sa hneváš, ale v tvojom hlase som počul skôr len smútok.
´Smútok? On je smutný z toho, že som odišiel? Ale veď tam bola Jamia. Nebol s ňou tak dlho, myslel som, že bude rád, ale jeho trápi to, že som odišiel? Možno... Nie, Gerard, kašli nato. Ste len kamaráti, NIČ VIAC!´- Hovoril mi môj vnútorný hlas.
"Myslel som, že chceš byť s Jamiou" povedal som mu- ak to tak nazvem- pravdu.
"Ale ja som chcel byť aj s tebou. Myslel som, že to vieš" aj so mnou...no samozrejme, sme predsa kamráti.
"Aha, tak prepáč" povedal som mu ospravedlňujúco a pritom som sa naňho na malý moment otočil.
Znova zostalo ticho. Ďalej sme tam len sedeli a obaja hľadeli pred seba.
"Ako si vedel, že budem tu?" zrazu som si uvedomil, že prišiel sem za mnou. Nenapadlo by ma, že by prišiel práve sem. Na miesto, kam sme prestali chodiť odkedy sme mali osemnásť. Vtedy sme si povedali, že to tu ukončíme...našu "detskú etapu". Ale ja som to nikdy nedokázal, vždy, keď ma niečo trápilo, keď mi chýbal, chodil som sem a spomínal na naše detské časy.
"Viem, že si sem tajne chodil. Myslel som, že aj dnes tu budeš." Odpovedal mi. Otočil som sa naňho, ale on len hľadel pred seba a rozprával.
´ On celý čas vedel, že som sem chodil. Vedel aj prečo? Sledoval ma tu?´Začal som nad tým rozmýšlať. Sem som chodil zahnať smutné myšlienky, spomínať na naše spoločné chvíle. Vtedy som sa vždy cítil lepšie.
"Nesledoval som ťa" otočil sa konečne na mňa s úsmevom. "Raz som šiel okolo a ty si sem práve šiel...a potom som ťa sem vídaval chodiť často." Dopovedal vetu.
Neodpovedal som mu na ňu. Cítil som sa odhalený...tajil som to pred ním celý čas a on to nakoniec vedel...

"Pamätáš, keď sme sem chodili keď sme boli malí?" prerušil so zamysleným úsmevom moje premýšlanie a pritom hľadel na miesto pred nami. "Tu sme sa vtedy opili, keď sme oslavovali tvoje narodeniny,.. tu sme spolu začali fajčiť. Dokonca to bolo tu, keď sme začali fajčiť trávu. Na tomto mieste sme toho toľko zažili" hovoril a pritom mal na tvári stále ten úsmev. Ja som sa usmial tiež. Nezabudol na to. Nezabudol na naše spoločné chvíle, strávené na tomto mieste. Je to obyčajné miesto, určite pre každého, ale pre mňa je to to najkrajšie miesto. Miesto, plné spomienok...najkrajších spomienok.
"Nikdy tu nebol nikto iný, len my dvaja" povedal som zamyslene. Naozaj sme sem chodili len my dvaja. Nikdy sme sem nepriviedli nikoho iného. Žiadnych kamarátov, žiadne baby. Bolo to len naše miesto- naše tajné miesto. S úsmevom sme sa na seba pozreli.
"To áno...Mám to tu rád" povedal ešte a porozhliadol sa dookola. "Mám pocit, akoby to bolo strašne dávno..."hovoril ďalej, ale jeho vetu prerušilo zvonenie jeho telefónu. Pozrel na display a dvihol ho k uchu. "Áno Jam?" hovoril do telefónu a úsmev mi povädol, keď som začul jej meno. Znova som mal chuť odísť a byť sám...
"Neskôr, teraz som z Gerardom" povedal jej a položil. Pozrel som naňho a on sa na mňa usmial.

"Vieš, myslím, že by som sa s ňou mal rozísť... Uvedomil som si, že ju nemilujem." Začal mi zamyslene hovoriť a ja som nevedel, či ma to teší alebo nie. Dá sa povedať, že aj hej, ale pritom nie. Vedel som, že nemám šancu a keby sa s ňou rozíde, našiel by si znova niekoho iného a ja sa tomu budem musieť prizerať ako vždy. Na Jamiu som si už celkom zvykol, ale to zas neznamená, že ju mám rád.
Nevedel som čo mu mám na to odpovedať. Len som sa naňho pozrel a čakal, že to pochopí.
"Zistil som, že milujem niekoho iného" A je to tu- povedal som si hneď- teraz mi povie, že už ma nejakú inú.
Neveriacky som naňho pozrel. Zarazilo ma to, ale dúfal som, že to pochopil tak, že myslím na Jamiu, že sa jej to asi nebude páčiť, a nie na seba.
"Myslím, že by si jej to mal povedať" snažil som sa mu to povedať, ale myslím, že on už mal v pláne, že jej to povie.
"Poviem jej to, ale nechcem jej ublížiť. No nechcem byť s ňou, keď ju nemilujem" hovoril mi ďalej. Po tých slovách som sa hneď zamyslel. Milovať...áno ja milujem jeho a on zas niekoho iného. On aspoň vie čo to je láska...ja viem len čo je to neopätovaná láska, že to dosť bolí.
Premýšlal som nad všetkým tým okolo neho a mňa. Zamyslel som sa tak, že som nevnímal okolie až kým som si uvedomil , že mi niečo hovorí.
,,...teba" počul som jediné slovo a keď tam bolo spomenuté teba, hneď som spozornel. Určite mi hovoril niečo vážne ...a...niečo strašné, keď som uvidel výraz v jeho tvári. Chcem to počuť? Alebo nie? Začal som sa pýtať sám seba zmätene. Nakoniec som sa rozhodol, že by som mal asi vedieť, čo mi hovoril.
"Em, prepáč. Zamyslel som sa, čo si vravel?" ospravedlňujúco som sa naňho pozrel a čakal. Chvíľu vyzeral, že váha. Hľadel celý čas do zeme, na chvíľu na mňa pozrel a potom znova hľadel do zeme.
"Eh, ále nič" nakoniec zo seba dostal a vyzeral dosť sklamane. To som nemohol tak nechať. Bolo mi jedno, či to bolo niečo zlé. Trápilo ho to a ja som musel vedieť čo ho trápi.
"Povedz mi to" nahodil som psie oči a dúfal, že sa mi s tým nakoniec - ešte raz- zverí.
Znova na mňa váhavo pozrel, ale môj neodbytný pohľad ho asi presvedčil a začal hovoriť.
"Vieš, tá osoba, ktorú milujem" na chvíľu sa odmlčal. Nadýchol sa a pokračoval "mm...si to ty" pozeral na mňa s očakávaním na moju odpoveď. Jediné, čo som mal v tej chvíli v hlave boli jeho posledné slová. "Si to ty" znelo mi stále dokola v hlave a ja som mal pocit, že asi skolabujem. Myslel som, že sa mi to sníva...
Vybúrane som naňho zostal pozerať a nevedel čo povedať. On ma miluje? Tomu neverím...to nemôže byť pravda. Hádal som sa sám so sebou, ale to mi nijak nepomohlo.
"Ehm...ty...ma m-miluješ?" neveriacky som sa ho spýtal. Musel som sa o tom predsa presvedčiť. Na toto som čakal tak dlho...vlastne nie, o tomto som len sníval tak dlho. Nikdy som skutočne nečakal, že by sa to mohlo naozaj stať...i keď som v to veľmi dúfal.
A teraz je to tu a...ja neviem čo povedať. Najradšej by som asi skákal od radosti, ale nejak tomu nemôžem uveriť.
Pokývol hlavou na znak súhlasu a ja...nič. Hľadel som naňho a cítil, ako sa mi na tvári vytvoril priblblý úsmev. Ale bol to úsmev šťastia, úsmev mojej naplnenej túžby...môjho naplneného sna...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Janhe Janhe | Web | 18. března 2009 v 18:01 | Reagovat

jupíííííííí ja by som začala skákať od radosti.. a nečakala som happy end... bohové úžasné.-.... ja umrem, no a tá Jamia, chúdatko tú si teda zoberem ja len dúfam, že sa jej budem páčiť :D jupíííííí :D

2 ChemicalBarbie.tvoje SB.. :) ChemicalBarbie.tvoje SB.. :) | 20. března 2009 v 17:28 | Reagovat

Jéé, mne sa to straane lúbilo.. pre

oje to také krátke? Normálne som sa od toho nevedela odlepie také dokonalé.. :) A nie

o veselé.. no fakt pekné peknée!! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama