Time

24. října 2009 v 15:26 | Lucia |  One-shot
Som tu znova na chvíľu a dávam sem jednorázovku :D Aspoň čosi, aj keď viem, že tu nebude nejak veľa komentárov...(ale nádej mám stale):D.
Musím povedať, že už sme mali aj prvé výročie blogu...asi pred mesiacom?Lenže Lucinka na net moc nechodí, tak na to zabudla:( Ale je mi lúto, že za ten rok sa toho moc nezmenilo. Návštevnosť je dosť malá, komentárov ešte menej :D Ale aj tak dúfam, že má nejakú cenu mať tento blog a písať!:)
Nebudem zdržovať a tým, ktorí si to náhodou prečítajú prajem pekné čítanie a dúfam, že zanecháte aj koment :)

"Kedy to už konečne pochopíš?! Kedy konečne pochopíš, ako ťa milujem?! Prečo sa stále tváriš, akoby sa nič nedialo a pritom to všetko vieš?" kričal na mňa s očami plnými sĺz.

Ja to chápem. Viem, že ma miluješ...aj ja ťa milujem, ale ...nejde to...nemôžem ti to povedať. Všetko by som zničil..

Neodpovedal som - tak ako vždy, keď sa začneme hádať. Sedel som oproti nemu so sklopenou hlavou a potláčal slzy. Nemohol som sa naňho pozrieť a ukázať mu svoju slabosť, svoju bolesť.
Nemohol som zdvihnúť zrak a pozrieť sa mu do očí...nemohol som vidieť tú bolesť, sklamanie a lásku v jeho očiach. Nemohol som...

"Prosím Gee, tak už niečo povedz" už nekričal. Prosil ma...ako vždy
A ja som znova nič neurobil.
Prečo ti to len nedokážem povedať?!
Ako rád by som ti to všetko povedal. Ako rád by som ťa chytil do náručia a pobozkal. Tak veľmi by som chcel... ale nemôžem...
Sedel predo mnou schúlený a plakal. Ukazoval mi, ako ho veľmi raním a ja? Ja som s tým nič neurobil
ako vždy...

"Vieš čo? Kašlem ti na to! Toto bolo naposledy! Už nikdy viac ti to nepoviem. Už nikdy viac ma tu neuvidíš takéhoto zlomeného. Už nikdy viac ma neuvidíš plakať... Nikdy viac kvôli tebe!" kričal na mňa a jeho bolesť bola ešte väčšia.
Prečo som len niečo nepovedal...
Vstal, utrel si slzy a so silným zabuchnutím dverí odišiel.
Zostal som sedieť a konečne som nechal voľný priechod slzám, ktoré som sa tak strašne snažil pred ním schovať.
Ale načo...načo to bolo dobré?

***

"Prepáč mi to! Je mi to tak ľúto...Bol som idiot. Bál som sa..." naše situácie sa vymenili.
Sedel som uňho na gauči a plakal. Práve som sa konenčne odhodlal povedať mu pravdu.
Povedal som mu, čo k nemu cítim.
Ja viem, mal som to urobiť už vtedy, ale bol som slaboch. Prešla už taká dlhá doba a ja som to už musel zo seba dostať. Nedokázal som žiť so spomienkami na to, ako mi vždy povedal, že ma miluje. Ako ma prosil o odpoveď a ja som mu nikdy nič nepovedal. Nedokázal som už spomínať na jeho tvár plnú bolesti a smútku, plnú sĺz, ktoré vždy boli len kvôli mne.
Dokáže mi odpustiť?
Bude všetko, tak ako byť má?
Pozrel som sa mu do tváre. V týchto situáciach bol vždy on ten, ktorý plakal a bol plný bolesti a sklamania. A ja som vždy hľadel do zeme a snažil sa neukázať mu svoju slabosť, svoje potláčané slzy.
A teraz...Sedel oproti mne, hľadel do steny pred sebou, bez akéhokoľvek náznaku citu - voči mne -, bez slov...proste nič.
A ja? Ja som bol ten, kto ukázal to, čo vždy skrýval. Ukázal som mu svoje city, svoju slabosť, slzy a bolesť.
Neviem čo som si myslel...

Už nikdy viac ti to nepoviem...už nikdy viac ma neuvidíš plakať. Nikdy viac kvôli tebe! - pamätám si tie slová, akoby som ich počul milion krát. Mám ich pevne vryté do pamäte. Každý deň ich počujem, každý deň ma ubíjajú stále viac a viac...a ja som si myslel, že to možno nemyslel vážne.
Ale on to tak myslel...
Nikdy neklamal. Nikdy nemenil svoje rozhodnutia. Ako som si mohol myslieť, že sa zrazu zmení? Po všetkom tom, čo som mu spôsobil. Ako ma to len mohlo napadnúť?

"Môžeš mi odpustiť?" prosebne som sa ho spýtal.
Otočil sa na mňa. Pozrel mi do očí, ale hneď ich silno zatvoril. No aj na ten zlomok som uvidel v jeho očiach bolesť. Bolesť. Bola tam už len tá...nič viac.
Bolo to až také zlé?
Až tak veľmi som mu ublížil? Je to neodpustiteľné?
Áno, bolo to také zlé.
Vstal som. Utrel som si slzy, i keď mi to nepomohlo, naposledy som sa naňho pozrel a odišiel.
Už viem aké to je...
Odchádzal som z jeho bytu presne tak, ako on odchádzal odomňa toľko krát...cítil som sa tak, ako on toľko krát a myslel som len na to, že môj život už nemá zmysel.




"Prečo som mu to nedokázal povedať skôr? Prečo som musel čakať tak dlho?" čakal som na odpoveď od neho...od dôvodu môjho strachu - Berta. Ale tá neprichádzala...ani nepríde...

"Ja viem, bál som sa...nechcel som, aby to dopadlo ako s tebou" snažil som sa utrieť si slzy, ale oni stále tiekli ďalej...Teraz som spomínal na Berta - moju prvú lásku. Lásku, ktorá bola nádherná,...ale krátka. Bert ma opustil, bol chorý. Nechal ma tu so smútkom, s bolesťou a chcel, aby som žil ďalej,...akoby sa nič nestalo. Ale to sa nedalo...miloval som ho.

"Chcel si, aby som žil ďalej, ale ako som mohol? Ako by som mohol niekomu povedať, že ho milujem a nemyslieť pri tom na to, že ho môžem stratiť...tak ako teba?!" oprel som sa o studený hrob a ďalej plakal. Nechal somsa unášať svojimi spomienkami, ktoré môj plač len stále viac prehlbovali.

Ležal som pri Bertovom hrobe asi niekoľko hodín a stále som plakal. Nevedel som čo ďalej, prišiel som už o dve osoby v mojom živote, ktoré som miloval.
Čo bude ďalej?...

Vstal som zo zeme a smeroval som preč z cintorína. Nemohol som tam už viac zostať, bolo to príliš bolestné.

Dvihol som od zeme zrak a uvidel som ho. Stál rovno predo mnou a v jeho pohľade som znova videl tú bolesť, ktorú som videl aj predtým. Hľadel na mňa so slzami v očiach a ja som nevedel čo robiť.
Prišiel za mnou. Ako vedel, že som tu?
Odpustí mi?

Zastal som rovno pred ním a s previnilým pohľadom som naňho pozrel.

"Prečo si mi to nikdy nepovedal?" prehovoril po chvíli tichého hľadenia si navzájom do očí.
"Pochopil by som to" dodal ledva počuteľným hlasom.
"Ja viem, že by si to pochopil, ale bál som sa povedať ti to. Príliš som ťa miloval, aby som dokázal niečo povedať." sklopil som zrak. Mal som mu to povedať už vtedy...ale nepovedal som.
Po chvíli ticha ku mne podišiel bližšie a chytil ma do náručia. Silno ma stisol v náručí a ja som sa cítil šťastný.
Vedel som, že to nebude také, ako som vždy túžil, ale vedel som aj to, že ho nestratím.
Už vie o všetkom, čo som pred ním tajil. Pochopil to, odpustil mi a stále ma miluje. A ja ho milujem tiež, a nikdy ho neopustím. Nikdy mu nebudem klamať a budem mu dávať všetku moju lásku, ktorú si zaslúži...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mrs.Lenusqa Wayofil-človek ktorý miluje story na tejto stránke :) Mrs.Lenusqa Wayofil-človek ktorý miluje story na tejto stránke :) | E-mail | Web | 24. října 2009 v 23:12 | Reagovat

ahoooj!no toto je úplne super!už som myslela že to zle dopadne,ale našťastie nie a to som rada :) úplne sa mi to páči,som rada že tu opäť čosi pribudlo :))

2 ChemicalBarbie ChemicalBarbie | Web | 31. října 2009 v 14:14 | Reagovat

Jeeej, to bolo nádherné, už si ani nepamatam kedy som citala niecos krasnym koncom.. :)

3 Nathalie Nathalie | Web | 20. listopadu 2009 v 23:50 | Reagovat

Nemám ráda happy-endy.... :D... ale tady to je tak krááásný, že by to byl až hřích pokazit (díky bohu taková hříšnice ty nejseš - i když... o tom by se dalo debatovat) ;D :) skutečně moc hezká jednorázovka! :)

4 Nathalie Nathalie | Web | 20. listopadu 2009 v 23:51 | Reagovat

ááá a taky gratuluji k výročí blogu :)... pozdě, ale přeci :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama